Hlásková stavba slova – PRAVIDLÁ

V tomto článku sa pozrieme na kĺb najmenšej jednotke, ktorá sa dá vymedziť rozkladom zvukovej roviny. Tou jednotkou je hláska, zjednodušene povedané človekom vyprodukovaný zvuk.

Pretože medzi ľuďmi často dochádza k zámene hlásky s písmenom, treba si na začiatok povedať, čo je čo. Hoci sa môže zdať, že medzi hláskou a písmenom nie je žiadny rozdiel, opak je pravdou. Nejde o to isté.

Rozdiel medzi hláskou a písmenom

V oboch prípadoch ide o najmenšie jednotky, písmeno ale patrí do grafickej formy jazyka (vidíme ho a píšeme), kým hláska do roviny zvukovej (vyslovujeme ju, je to zvuk ľudskej reči). Pre lepšiu predstavu si uvedieme dva príklady:

• keď od nás očný lekár chce, aby sme čítali z tabuľky, prečítame R ako er – ide teda o písmeno,
• naopak logopéd sa nás snaží naučiť vyslovovať r, opakujeme po ňom teda nahlas r – tu ide o hlásku.

Na prvý pohľad sa môže zdať, že medzi nimi nie je žiadny rozdiel, a je pravda, že často sa hlásky a písmena zhodujú – slovo pes sa skladá z písmen pé, e a es, rovnako ako sa skladá z hlások p, e a s. Oproti tomu ale napríklad slovo div sa skladá z písmen dé, i a vé, už ale ide o hlásky ď, i a v – tu už je rozdiel viditeľný.

Asi najjednoduchšie delenie hlások je na samohlásky a spoluhlásky.

Samohlásky (vokály)

Samohlások v slovenčine existuje dohromady jedenásť – šesť krátkych (a, e, i, o, u, ä) a päť dlhých (á, é, í, ó, ú) – a vnímame ich ako tóny. Spojením niektorých z nich je možné vytvoriť dvojhlásku (ia, ie, iu), ktorá je potom považovaná za jednu hlásku.
Na označenie samohlásky sa používa krúžok – ◯.

Spoluhlásky (konsonanty)

Spoluhlások je v slovenčine podstatne vyšší počet, ide o b, c, č, d, ď, dz, dž, f, g, h, ch (dz, dž i ch je napriek dvom znakom stále jedna hláska) j, k, l, ĺ, ľ, m, n, ň, p, r, ŕ, s, š, t, ť, v, z a ž. Na rozdiel od samohlások ich vnímame ako šum a pri ich výslovnosti treba vyvinúť väčšie úsilie – výdychový prúd pri ich tvorbe musí prekonávať nejakú prekážku, či už v podobe zapretého jazyka alebo zomknutých pier.

Na označenie spoluhlásky používame krížik – ×.

Keď chýba samohláska…

Popri samohláskach a hláskach existuje aj pár takých dvojitých agentov – tvária sa ako spoluhlásky, ale keď treba, dokážu v slove zastúpiť aj samohlásku, bežne potrebnú na tvorbu slabiky. Slabiku totiž môžeme vytvoriť bez spoluhlásky (au – to) bez samohlásky však nie.

A pretože samohlásky nemôžu byť všade, existuje v slovenčine ich občasná náhrada v podobe slabikotvorného l a r, prípadne ich dlhých variantov ĺ a ŕ. V tejto zástupnej podobe ich označujeme krížikom v krúžku – ⊗.

tŕň = slabikotvorné ŕ, teda ×⊗× | trón = normálne r, teda ××◯×
frk = slabikotvorné l, teda ×⊗× | frak = normálne l, teda ××◯×

Hlásky v praxi

Keď sa nad tým človek trochu zamyslí, hlásky ani ich stavba nie sú žiadna veda. Stačí jednoducho označiť druh hlásky a problém je vyriešený, nie?

Napriek tomu k problémom občas dochádza a najčastejšie ide o zaváhanie v úplnom základe, kedy si neuvedomíme, že hláska skutočne nie je to isté ako písmeno, a to predovšetkým v prípadoch, keď je v určitom slove iný počet písmen/znakov a iný počet hlások. Pre lepšiu predstavu si to predvedieme:

• viera – toto slovo sa skladá z 5 písmen (v – i – e – r – a), ale keďže ie je dvojhláska, hlásky tu máme len 4, zápis by teda vyzeral takto: ×◯×◯, hoci podľa písmen by nás to mohlo nabádať k tejto nesprávnej podobe: ×◯◯×◯
• bochník – nielen v krížovkách často váhame nad tým, či písať ch ako jeden či dva znaky (hoci vieme, že v češtine je to písmeno jedno), hláska je to každopádne tiež jedna, dohromady v slove ich je teda 6 (b – o – ch – ň – í – k), zápis by bol teda nasledovný: ×◯××◯×; za pozornosť stojí aj zmäkčené n, čo je ďalší častý problém – aj keď nie tak závažný, vzhľadom nato, že nijak nemení počty.

Ak máte teda za úlohu urobiť zápis hlások v slove, vždy si ho povedzte nahlas, rozhodne sa neriaďte písanou podobou, pretože nie vždy je to tak správne.