Rečnícka otázka v bežnom hovore

Určite už každý z vás niekedy položil otázku, na ktorú však nečakal či nechcel vedieť odpoveď. Tejto forme otázky hovoríme rečnícka.

S rečníckou otázkou, niekedy nazývanou tiež rétorická otázka, sa stretávame v bežnom hovore veľmi často.

Poznáme ju podľa toho, že má formu opytovacej vety (majú klasický opytovací slovosled), to znamená, že na jej konci vždy uvidíte otáznik, avšak z hľadiska sémantiky ide o zvolanie. Na klasickú otázku je spravidla slušné odpovedať, u otázky rečníckej je to inak: u tej sa odpoveď nečaká ani nevyžaduje, rečník si totiž na túto otázku odpovie sám. Adresát výpovede sa má potom zamyslieť nad položenou otázkou.

Ako rozoznáme rečnícku otázku?

Rečnícka otázka je tvrdenie emocionálne zafarbené. Poznáme ju hlavne podľa intonácie a niekedy je spojená aj s iróniou.
A prečo vôbec rečnícku otázku používať? Jedným z dôvodov je to, že slúži na manipuláciu, vyvolanie emócií a prebudenie zvedavosti poslucháčov. Spoznať to môžeme napríklad u reklám, kde môžeme registrovať určitú formu rečníckej otázky; tá slúži na pripútanie divákovej pozornosti. Keďže sa na túto formu otázky nečaká odpoveď, ale následná akcia, musí sa položiť s určitou opatrnosťou, napríklad pri rečnení by sa nemali robiť dlhé pauzy, aby niekto v publiku nechcel odpovedať.

Uvedieme pár príkladov, ako môžu rečnícke otázky vyzerať, avšak bez znalosti celého kontextu nemusia byť celkom zrozumiteľné.

Príklady:

A čo je mladosť? Dvadsať päť rokov? Ružových tvári hlaď jará? Či údov sila? Či strmosť krokov?

Andrej Sládkovič, Marína

Vdovjak však ležal bezpečne mŕtvy a Paštinského úzkosť sa zmenila na filozofiu: -Kam si odišiel? Kam?

Jaroslava Blažková, Nylonový mesiac

4/5 - (1 hlasů)
Send this to a friend