Slohový útvar – charakteristika

Popri odborných slohoch, pri písaní ktorých musíte mať nejaké širšie odborné znalosti (pretože výklad o kostre človeka nenapíšete bez znalostí o kostre človeka), ale sú slohy, kde vám môže (občas však nemusí) stačiť dopodrobna poznať mamku, najlepšieho kamaráta či inú pre vás podstatnú osobu. Ide napríklad o charakteristiku, o ktorej si práve teraz niečo málo povieme.

V prvom rade by sa možno hodilo povedať, že človek, hoci je najčastejšie popisovaným, nie je podmienkou. Môže sa stať, že budete mať za úlohu charakterizovať zviera, miesto (aj keď to býva skôr v popise) alebo, povedzme, nejakú neľudskú postavu. To už sa odvíja od konkrétneho zadania a vášho poňatia.

Ak budete teda mať za úlohu napísať charakteristiku svojho najlepšieho priateľa, môžete tam samozrejme popísať spolužiaka Miša, ale pravdepodobne neurobíte chybu ani v prípade, že sa rozhodnete písať sloh o Bodríkovi, pretože najlepším priateľom človeka je samozrejme pes.

Štruktúra charakteristiky

Okrem samotného textu charakteristiky sa od vás už klasicky bude chcieť nadpis. Všeobecne u väčšiny textov skrátka platí, že bez nadpisu to nejde – priznajme si, že napr. kniha bez názvu by si asi veľa prestíže nezískala. Potešiť váš však môže to, že v tomto prípade netreba vymýšľať nejaký extrémne originálny nadpis, ide len o to, dať vedieť, o čom píšete. Ak napíšete teda k charakteristike o najlepšom kamarátovi nadpis „Môj najlepší kamarát“, nikto vás za to lynčovať nebude. Tento sloh predsa len nepíšete do novín, kde potrebujete upútať pozornosť čo najväčšieho počtu čitateľov.

Text samotný je samozrejme správne začať nejakým úvodom, kde napíšete, o kom píšete, prečo o ňom píšete, a pridáte nejaké základné informácie – kto je, odkiaľ je, koľko má rokov apod.

Charakteristika vnútorná a vonkajšia

V ďalších odstavcoch už prejdete k samotnému popisu človeka. K tomu sa obvykle používa viacero pohľadov. Charakteristika sa spravidla rozdeľuje na charakteristiku vonkajšiu (teda opis toho, čo vidíme, ako postava vyzerá) a charakteristiku vnútornú (opis toho, čo na prvý pohľad vidieť úplne nemôžeme, teda opis vlastností).

Aby si čitateľ mohol postavu čo najlepšie predstaviť, je vhodné začať vonkajšou charakteristikou. Predovšetkým z pohľadu čitateľa je vždy lepšie, keď sa v prvom rade dozvie o tom, že sa hovorí o deduškovi s dlhou bielou bradou, aby si ho mohol poriadne predstaviť. Až potom sa postupne dozvedá o tom, že je deduško veľmi dobrosrdečný a na Vianoce rád lieta na saniach.

Členenie a postupnosť charakteristiky

Každý z druhov charakteristík by okrem toho mal mať minimálne jeden vlastný odstavec, aby z toho nebol jeden veľký zmätok. Keď budete písať o farbe očí, preskočíte k fóbiám, a potom sa vrátite k tvaru očí, plný počet bodov rozhodne nečakajte – porušujete tým totiž minimálne štruktúru a logickú postupnosť, a navyše tým čitateľovi podstatne sťažujete čítanie, čo rozhodne nie sú maličkosti.

Na konci by nemal chýbať nejaký záver, aby čitateľ nemusel váhať, či ide o koniec textu, alebo o chybu v tlači/stratený papier apod. Tam je dobré zhrnúť najdôležitejšie informácie o postave, vypichnúť jej význam apod.

Jazyk

Charakteristika je jeden z tých textov, kde sa od vás vyžaduje farbistý jazyk. Rozhodne nikoho neoslníte, pokiaľ budete písať nasledujúcim spôsobom:

Peter je vysoký a štíhly. Je celkom pekný. Má hnedé vlasy a modré oči. Na nose má celkom veľa pieh. Oblečený je väčšinou v džínsoch a tričku.

Na takom štýle písania je zle hneď niekoľko vecí. V prvom rade opakovanie tvarov pomocných slovies byť a mať, čo je nežiaduce u väčšiny textov. V češtine máme množstvo plnovýznamových slovies, preto ukážte, že ich ovládate, a tým pomocným sa pokiaľ možno vyhýbajte.

Nie ste ani na prehliadke prídavných mien – je skvelé, že ich viete množstvo, ale sloh nie je o vypísaní ich zoznamu. Nie. Tu môžete ukázať, koľko viete prirovnaní alebo metafor. Skúste nad tým preto viac premýšľať. V tom najlepšom prípade sa tým vyhnete aj premnoženým spojkám a.

Dlháň Peter má najnovšie informácie o počasí medzi prvými. V nočných morách straší babičky, ale dievčatám sa o ňom snívajú tie najkrajšie sny…

Netreba to preháňať a písať napríklad v rýmoch (to už by bolo mierne prehnané), ale trochu nad tým premýšľajte. Bude to vidieť a neuškodí vám to, práve naopak.

Žiaduce je použiť jazyk spisovný a gramaticky správny.

Zhrnutie

• sloh musí obsahovať nadpis, úvod, text a záver,
• charakteristika by mala byť vonkajšia a vnútorná – v oddelených odstavcoch,
• pozor na nežiaduci prílišný výskyt pomocných slovies (byť, mať).