Literárny útvar – Rozprávanie

Rozprávanie patrí (nielen) pri maturity medzi často vyberané útvary, a to predovšetkým preto, že sa na prvý pohľad tvári ako najjednoduchšie. Nemá predsa až takú komplikovanú štruktúru, žiadne zložité náležitosti. Stačí skrátka niečo vymyslieť a napísať to. Nenechajte sa ale zmiasť, aj rozprávanie môže človeka zradiť. Hoci skutočne nejde o odborný slohový útvar, stále má určité pravidlá, ktoré treba dodržať. A tie si v tomto článku trochu rozoberieme.

Kompozícia rozprávania

Zmyslom rozprávania je skutočne niečo rozprávať. Ak ho ale píšete ako slohový útvar v škole, okrem iného treba dodržiavať predpísanú osnovu. Nesnažíte sa vyhrať Nobelovu cenu za literatúru, ale uspieť v škole, preto si dajte pozor nato, že ju skutočne dodržíte. Nesnažte sa zbytočne experimentovať.

Kým sa dostaneme k osnove samotnej, treba povedať, že mimo nej (teda samotný text) musí sloh obsahovať aj nadpis. Bez neho už nikoho nemusí zaujímať, že ste osnovu inak dodržali perfektne. Dajte si preto pozor, že ho (aj keby bol nudný a neoriginálny – nakoniec je vždy lepšie niečo než nič) pred textom skutočne máte.

Rozprávanie má päť častí

Aby rozprávanie samotné malo hlavu a pätu, musí obsahovať päť častí rovnako ako antická dráma – pokiaľ ste teda v dobe, keď ste sa tých 5 častí museli učiť, prevracali oči a nadávali, že toto v živote rozhodne potrebovať nebudete, teraz zistíte, že ste boli na omyle. Je to skrátka skúsenosť do života! Keďže si to však nie každý z hodín pamätá, teraz si tieto časti pripomenieme.

1. Úvod (expozícia)

Prvý z nich je logicky úvod či expozícia. Čitateľov musíte skrátka uviesť do deja, aby si nepripadal ako niekto, kto príde do kina v polovici filmu – v takom prípade obvykle totiž nemá nič ani z tej druhej polovice, ktorú už videl. V tejto časti čitateľovi poviete, že sa príbeh odohráva v lese, kde sa prechádza Adam, apod.

2. Zápletka (kolízia)

Nasleduje zápletka (kolízia), čo je časť, kedy prakticky začína nejaký dej. Tu pridávate podrobnosti. Adam sa prechádza v lese, pretože ušiel z domu. Pohádal sa s bratom. Je rozhodnutý, že sa už nikdy nevráti.

3. Vyvrcholenie (kríza)

Tretia časť je vyvrcholenie, kríza. Niečo, čo doterajší dej nejakým spôsobom nabúra. Začína sa stmievať a prituhuje. Adam si uvedomuje, že nech už je naštvaný akokoľvek, rozhodne z domu ujsť nechce. Rozhodne sa, že by sa mal asi vrátiť.

4. Zvrat (peripetia)

Ďalšou, predposlednou časťou je zvrat (peripetia). Aby nebol život príliš jednoduchý, musí sa dej „nabúrať“ ešte viac. Adam už kráča späť k domu, keď začuje zvuky a zahliadne tiene. Tuší niečo blízko seba a dostane strach. Radšej sa rozbehne.

5. Záver

A poslednou časťou je záver. Rozuzlenie. Katastrofa. Klasické tragédie končia zle, obvykle smrťou. To ale rozprávanie nemusí. Môžeme sa teda rozhodnúť, či Adam príde bezpečne domov… alebo nie.

Existujú pravidlá pre rozprávanie?

Keď teda vieme, čo budeme rozprávať, je potrebné sa ešte rozhodnúť, ako to budeme rozprávať. Rozprávanie je po tejto stránke vďačný slohový útvar, pretože nás neobmedzujú žiadne pravidlá.

Aký zvoliť čas?

Hoci je pravda, že obvykle rozprávame o tom, čo sa už stalo, môžeme si zvoliť akýkoľvek čas, ak to má dôvod. Ak budete napríklad kamarátovi rozprávať, čo sa odohráva priamo pred ním, nie je dôvod rozprávať v prítomnom čase. Ak sa rozhodnete pre sci-fi príbeh, v ktorom odcestujete do minulosti a budete svojmu mladšiemu ja rozprávať, ako si za pár rokov zlomí nohu, dáva zmysel použiť čas budúci. V každom prípade si ale treba dať pozor na dodržanie vybraného času. Ten môžeme porušiť len pri napätých situáciách, kedy je možné pre efekt prejsť z minulého času do prítomného. Inak ale nie.

Ja-rozprávanie / on-rozprávanie

To samé platí u osoby. Najčastejšie rozprávame v prvej (ja-rozprávanie) či tretej (on-rozprávanie), ale je možné použiť druhú osobu (ak ide napríklad o tú situáciu, keď príbeh rozprávame niekomu, kto je / bude / bol aktérom).

Príklad

Ja-rozprávanie: Vošiel som do izby.
On-rozprávanie: Michal vošiel do izby.

Dôležité je pripomenúť ešte to, že rozprávanie musí obsahovať priamu reč – bez nej ide o dejový popis, šlo by teda o nesprávny slohový útvar, čo môže mať fatálne dôsledky pre vašu maturitu.

Jazyk

Takmer neobmedzené možnosti ponúka aj použitie jazyka. Keďže rozprávanie má byť predovšetkým pútavé, netreba sa uchyľovať k jazyku knižnému či odbornému, naopak, tu máte priestor ukázať svoju ohromnú slovnú zásobu. Ba čo viac, dokonca môžete použiť aj nespisovnú slovenčinu, pokiaľ to má svoj účel.

Obvykle sa využíva v priamej reči, kedy použitá vrstva jazyka charakterizuje hovoriacu postavu – bolo by predsa len trochu zvláštne, keby napríklad robotník veršoval alebo dvojročné dieťa chrlilo slovníkové definície. Ak je rozprávanie celé písané z pohľadu nejakej charakteristickej osoby, použijeme príslušnú vrstvu jazyka v celom texte, hoci v školských slohových prácach sa to neodporúča, pretože málokto to zvládne tak, aby to bolo skutočne pochopené ako štylizácia.

Pozor na pravopisné chyby!

To, že sa dá používať nespisovný jazyk, neznamená, že môžete písať aj pravopisné chyby. Čiarky by stále mali byť tam, kde majú, a mali by byť správne aj všetky i/y. Nezabúdajte, že stále musíte dokázať predovšetkým to, že ovládate pravopis.

Zhrnutie

• nezabudnúť na nadpis,
• dodržať 5 častí,
• rozprávanie musí obsahovať priamu reč,
• bohatý jazyk, vrstva sa môže prispôsobiť postavám.

Vzorový text – rozprávanie

Adamov útek

Na prekvapenie ľudí, zvierat a snáď aj toho samotného vesmírneho telesa v ten deň svietilo slniečko. Jeho lúče osvetľovali námestie, spôsobovali ľuďom chvíľkové oslepnutie a presvitali aj cez vetvičky stromov na lesnú cestu, po ktorej sa v popoludňajších hodinách prechádzal mladý muž. Volal sa Adam a v priebehu svojej pomalej cesty kopal do všetkého, čo mu prišlo do cesty. Do opadaného lístia, do šišiek, kameňov, konárov.

„… hlupák! Jeden! Hlúpy!“ prskal počas tej snahy zničiť svojim chodidlom všetko, čo mu stálo v ceste. Nenachádzal sa v dobrom rozpoložení. Zúril, čo dokazoval aj svojím výrazom tváre, ktorým pripomínal anjela pomsty. Po hádke so starším bratom, ktorý mu zničil mobil, sa rozhodol, že už žiadneho súrodenca nechce nikdy vidieť a ušiel z domova. Bývanie v opustenom lesnom domčeku mu aktuálne prišlo omnoho lákavejšie než zdieľaná izba. A tak kráčal lesom k svojmu novému domovu. Nie, nekráčal. Razil si cestu tempom naštvaného človeka. Takmer bežal. Z pohľadu slimákov šprintoval.

Keď človek beží, deje sa mu množstvo vecí. Zrýchli sa mu pulz. Začne sa potiť. Pohybuje sa rýchlejšie. A niekedy, zvlášť, keď nedáva dobrý pozor, zakopne a spadne. Presne to sa stalo Adamovi. Vo svojom rozpoložení a tempe si nevšimol koreň, ktorý spôsobil jeho pád. „Sa na to môžem…!“ zaprskal nanovo do lístia, v ktorom sa teraz váľal. Keď si však strhol list z tváre a začal sa dvíhať, hnev z neho pomaly začal vyprchávať. Vytiahol sa na nohy, otrel si kolená a otriasol sa – snáď zimou. Teraz, keď stál na mieste, sa po dlhej dobe rozhliadol okolo seba. Slnko už zapadalo, predtým silné lúče boli preč. Pomaly, ale isto sa blížila tma. Choďte všetci do pekla, pomyslel si s rezignovaným povzdychom, keď sa otočil na päte a vykročil späť k domu. S prvým záchvevom strachu sa mu jeho plán na útek zdal šialený.

Všetci určite poznáme ten pocit, kedy sa začneme báť a odrazu všade vidíme tiene a slyšíme podozrivé zvuky. Rovnaký pocit po pár metroch začal zažívať Adam. Najprv počul svišťanie vetra, čo klasifikoval ako normálne. Potom však začul zapraskanie, ako keď niekto šliapne na vetvičku. Zastavil sa, aby počul lepšie. Niť. Zdvihol teda nohu, že pôjde ďalej, keď v tom sa to ozvalo znovu – a on to teda rozhodne nebol. Zvuk sa ozval znovu. Tentokrát hlasnejšie, teda bližšie. Adam by dokonca stavil vlastnú pečeň, že vpravo od seba periférne zaznamenal nejaký pohyb. Pečeň… bude ešte potrebovať pečeň. Musí zachrániť svoju pečeň, preboha! A tak sa Adam druhýkrát v ten deň rozbehol. Tentokrát ale podstatne rýchlejšie. Poháňaný celkom inými emóciami.

Adam bežal a bežal. Pocitovo ubehol snáď maratón, ale zastaviť nemohol. Bežať ďalej. A to až do okamihu, keď do niečoho narazil.

Spadol by, keby ho niečo rukami nezachytilo. To niečo bol teda človek. Prekvapený človek. „Adam? Ty si šiel behať? Hľadáme ťa po celej dedine, ty hlupák!“ prekvapený brat.
Brat, ktorého Adam snáď ešte nikdy nevidel radšej.