PRAVIDLÁ – Citoslovcia

Citoslovcia (po latinsky interjekcie) sú v poradí posledným, desiatym slovným druhom. Citoslovcia sú slová pomerne zábavné a nenájde sa v nich nič zákerné, čo by nás mohlo zaskočiť. Veľmi často ide o jednoslabičné slová.

Citoslovcia väčšinou vyjadrujú:

  • nálady, pocity (ach, fuj, ó, hurá, juchú, au),
  • vôľu hovorcu – príkazy, poháňanie do práce alebo (haló, hybaj, marš, hej, prrr, hop)
  • hlasy, zvuky (mňau, žblnk, bum, cink, bim bam, hav, prásk, mľask, kikirikí).

Citoslovcia = neohybný slovný druh

Citoslovcia sú (spolu s príslovkami, predložkami, spojkami a časticami) zaraďované medzi tzv. neohybné slovné druhy. To znamená, že nie je možné ich skloňovať ani časovať, že skrátka nikdy nemenia svoj tvar s ohľadom na ďalšie slová vo vete.

V bežnom význame citoslovcia nie sú považované za vetný člen, oddeľujeme ich potom čiarkou. Môžeme si pomôcť tým, že v bežnej reči tiež oddelíme citoslovcia od zvyšku vety pauzou – v písanom prejave preto na tomto mieste napíšeme čiarku.

Fuj, to som sa zľakla!
Nóó, čo to má znamenať?
Haló, kto je tam?
Brr, vonku je ale zima.

Sú ale prípady, kedy citoslovcia môžu vystupovať ako podmet alebo prísudok, v tom prípade už sa medzi vetné členy zaraďujú a v rámci vetného rozboru ich určujeme ako príslušné vetné členy.

A žaba žblnk do vody (čo urobila žaba – žblnk – tu vo funkcii prísudku).
Mňau sa ozývalo pod oknami (kto? čo? sa ozývalo pod oknami – mňau – tu vo funkcii podmetu).

Ak citoslovce vystupuje ako vetný člen, čiarku nepíšeme. Môžeme si opäť pomôcť tým, že ani v hovorenom prejave (keď vetu prečítame alebo povieme), neurobíme pred citoslovcom pauz.

Send this to a friend