PRAVIDLÁ – Neúplná veta, vsuvka, osamostatnený vetný člen

Neviete, aký je rozdiel medzi vsuvkou, neúplnou vetou a osamostatneným vetným členom? Tak to je pre vás určený tento krátky článok, ktorý sa vám to pokúsi vysvetliť.

Neúplná veta (eliptická)

Ide o vety, kde je vynechaný výraz, ktorý je zo situácie zrejmý.

Nikde nič.

Ako eliptickú vetu môžeme chápať aj odpoveď na otázku, kde opytovaný neopakuje to, čo u povedal pýtajúci sa.

Koľko je hodín? Desať. Netreba odpovedať: Je desať hodín.

Vsuvky (parentézy)

Ide o vložené výrazy, ktoré s vetou obsahovo súhlasia, ale rečnícky do celku zaradené nie sú.

Ja vám, prepáčte mi to, musím povedať pravdu.
Prídem k tebe, myslím, zajtra.

Vsuvky do vety teda „nepatria“ a je možné ich vo vete vynechať. Vsuvky sú z oboch strán oddelené čiarkami.

Túto izbu, ako som sa už zmienil, ja upratovať nebudem.
Vsuvka je tu: ako som sa už zmienil. Nejde o súvetie.

Vsuvkami často bývajú výrazy: prosím, tuším, samozrejme, snáď, myslím, úprimne povedané, atp. Tieto výrazy sa natoľko ustálili, že ich mnohí ani neoddeľujú čiarkami, ale po správnosti by sme ich mali vždy oddeliť.

Často sú obsahovo nevýrazné, hovoria sa zo zdvorilosti alebo zakrývajú nedostatky hovoriaceho, preto sa dajú radiť medzi tzv. parazitné slová a ich časté používanie nie je vhodné.

Samostatný vetný člen

Jedná sa o samostatné, oddelené vetné celky, ktoré by mohli byť súčasťou vetnej konštrukcie, ale pre ich zdôraznenie stoja často pred vetou alebo za ňou.

Cez sviatky, to sme boli u našich príbuzných.
To vždy chcel, jazdiť na koni.

Často sa používa pri oslovení.

Paní Nováková, ste úžasná!
Je mi to, pán kolega, jasné.

Rovnako to platí u citosloviec.

Ach, to je super!
Brr, to je zima.

V písanom texte se oddeľuje čiarkou, v hovorenej reči prestávkou či zvýšeným hlasom.