Rozbor umeleckých textov: Onomatopoja (zvukomaľba)

Zdalo sa vám niekedy pri čítaní básní, či už ste si ju čítali nahlas, alebo len potichu, akoby sám text vydával zvuky? Nebojte sa, nezbláznili ste sa, aj také veci sa môžu diať. Tomuto jazykovému javu (básnickému prostriedku) hovoríme onomatopoja.

Slovo onomatopoja (po slovensky zvukomaľba) pochádza z gréckeho onomatopoiá, čo v preklade znamená „tvorenie slov“. Forma týchto použitých slov do istej miery môže imitovať reálne zvuky alebo ich pripomínať. Ide o fonetický prepis zvuku do slova, ktorý je typický pre slovný druh citoslovcia. (brr, bác, ťap).

V prípade zoskupenia rovnakých alebo podobne znejúcich hlások môžeme vyvolať dojem reálneho zvuku. Napodobňovať tak môžeme pomocou hláskového zloženia zvuky napríklad prírodné aj zvie-racie. Majstrami zvukomaľby boli predovšetkým Ján Kollár či Samo Chalupka.

Príklad

dunenie vody a prevaľovanie sa vĺn;
Duní Dunaj a vlna za vlnou sa valí (Mor ho!)
d  n  d  n  l  n l  n  l

Pre istotu ešte jeden prehľad:
ZVUKOMAĽBA = Zoskupenie hlások s cieľom vyvolať dojem, predstavu či napodobniť zvuk.
EUFÓNIA = Príjemné usporiadanie zvukov v prejave.
ZVUKOSLED = Pravidelné opakovanie rovnakých hlások vo verši.