PRAVIDLÁ – Slohové práce

V tejto rubrike sa venujeme len téme prípravy slohových prác z pohľadu štylistiky. Najprv vás naučíme, čo slohy vôbec sú, na čo sú užitočné a potom vám predstavíme do hĺbky (aj s príkladmi) rôzne slohové útvary. Vďaka tomuto praktickému sprievodcovi už v škole nebudete mať nikdy problémy s písaním slohov.

Umelecký štýl

Práca autorov umeleckej literatúry sa na prvý pohľad zdá jednoduchá. Jednoducho sa nechajú osvietiť múzou, rýchlo napíšu, čo im práve napadlo, a veľké dielo je na svete. Jednoduché ako facka! Alebo nie? Je síce pravda, že umelecký štýl sa vyznačuje určitou voľnosťou po obsahovej aj formálnej stránke, ale aj tu treba dodržiavať aspoň nejaké pravidlá – predovšetkým v situáciách, kde sa nesnažíme napísať umelecké veľdielo, ale napríklad sloh do školy. Poďme sa teda pozrieť na to, ako umelecký štýl spoznáme a čo dodržiavať pri jeho písaní.

Na čo umelecký štýl slúži?

Už samotný názov napovedá, že umelecký štýl nebude patriť medzi tie praktické a v každodennom živote užitočné, skôr naopak. Jeho hlavnou funkciou je funkcia estetická, inými slovami vyvolanie citového prežitku. Ide o typ textov, ku ktorým sa uchýlime vo voľnom čase, keď si chceme od normálneho sveta oddýchnuť. A píšeme ich, keď nás niečo osvieti. Je to ako maľovanie alebo chémia, skrátka písanie umeleckého textu nie je pre každého, ale v škole sa to od nás chce.

Ako by mal vyzerať?

Umelecký štýl nie je vôbec ťažké rozpoznať. Sú to všetky knihy z oddelenia beletrie. Koniec, bodka. No, dobre, je pravda, že s umeleckými textami sa nemusíme stretnúť len v týchto knihách, a tiež nie všade sú knihy rozdelené podľa funkčných štýlov.

Jazyk a štýl

Ak sa teda zameriame na text samotný, môžeme ho vo väčšine prípadov rozoznať podľa toho, že sa neriadi toľkými pravidlami ako iné texty. Pretože taký text má pôsobiť na rozum aj cit, ideálne donútiť čitateľa fantazírovať a do deja sa vžiť, môže sa v ňom vyskytovať akýkoľvek obsah, forma aj jazyk. Pri písaní môžete klamať, zem môže byť doska, kráľovná Alžbeta muž a nikto vám to nemôže vytknúť – vlastne môže, ale neporušujete tým pravidlá štýlu. Môžete písať vo veršoch, v grafických obrazcoch, zavrhnúť malé a veľké písmená, experimentovať, … Nezabúdajte však na to, že ak napíšete niečo úplne zmätené, asi to nikto nebude čítať.

Chybou tiež nie je, keď sa odkloníte od spisovnej formy jazyka. Ak to bude mať nejaký význam a zmysel, môžete pokojne písať všeobecnou slovenčinou, nárečím či v metaforách. Tu sa farebnosť jazyka nezatracuje, naopak – vo voľnom čase asi nikto nechce v beletrii čítať dlhé definície a skratky, ktorým nerozumie – ak teda nepatria do príbehu, to by bolo v poriadku. Rovnako nikomu nebude vadiť subjektivita.

O umeleckom texte treba premýšľať

Pamätajte nato, že všetko musí mať svoj dôvod, dobrý príbeh nestvoríte tak, že ho naštylizujete do srdiečka a použijete všeobecnú slovenčinu len preto, že môžete. Texty samozrejme majú byť farbisté, ale stále nejakým spôsobom premyslené – napríklad použiť nespisovnú slovenčinu v priamej reči je v poriadku, ale poriadne sa zamyslite, než začnete takým jazykom písať celý text.

V závislosti od žánra a útvaru je navyše vždy treba niečo dodržať – v dráme musia byť dialógy, v rozprávaní zápletka apod. Nie vždy je ľahké tie pravidlá a zdanlivú voľnosť správne skĺbiť dohromady, a práve preto nie je úplne jednoduché dobrý umelecký text napísať, aj keď si každý myslí, že je to hračka.

Ktoré útvary do štýlu patria?

Umelecký štýl sa ďalej delí na poéziu, drámu a prózu. Do poézie obvykle (vzhľadom na možnosti experimentu to nemusí byť pravidlom) patria útvary veršované a nepríliš (alebo vôbec) dejové, dôraz sa dáva predovšetkým na rytmus a obraznosť – veľmi často sa teda stáva, že v texte nevidíme to, čo by sme mali, nerozumieme mu. Drámu zastupujú scenáre, obvykle teda množstvo dialógov a takmer žiadne popisy. A próza obsahuje príbehy so všetkým, čo k nim patrí. Najčastejšími útvarmi sú:

• v poézii báseň či epos
• v dráme komédia a tragédia
• v próze rozprávanie, umelecký popis, poviedka.